tak to je to po čom som celý život túžila - naučiť sa pliesť košíky z prútia - od niekoho.Raz mi jeden starý cigán sľúbil,že ma naučí,no než som sa tam dostala,on už nebol medzi živými- bolo mi ľúto a tak Ti závidím tíško,že si sa to mala od koho a tak krásne naučiť.Nech sa Ti darí v takej krásnej činnosti Zbožňujem všetky výrobky z prútia
alenka nedá mi zareagovať, lebo opisuješ skoro mňa , ja som prútie milovala a tiež som túžila sa ho naučiť, postretla som papierové pletenie, naučila som sa ho a neskôr ked som už vedela celkom dobre pliesť, mohla som skúsiť to prútené pletenie zlatý paplet!!! to ti je taká zaberačka na ruky, prsty a vôbec pre telo, teraz už chápem prečo je viac košikárov ako košikáriek,treba silu v rukách ako majú chlapi preto ti radím ak chceš skúsiť pletenie, tak skús paplet, či pedig ...je to dobrý nenáročný začiatok a možno sa ti zapáči tak, že prútie už nebude nutné
jarka,paten prezradím rada ,ale naozaj až ked bude troška viac času,no nieje to nič zložité a jediné podstatné je to,že si prútie máčam vo vlažnej vode,potom len otriem,aby sa moc nesmýkalo a ide to hned ľahšie,je poddajnejšie
Jarka213,ďakujem Ti za komentárik,ale keď sa Ti priznám či uveríš,či nie,to prútie ma tak inak oslovuje,ćítim z neho prírodu i keď obdivujem tie šikovné papierkarky.Ja som veľmi rada vonku,no vieš kopu času by som strávila blúdením za prútim a potom to sa dá robiť aj vonku.Ten starý cigán čo mi sľúbil,že ma to naučí,sedával pred svojim domkom pri hlavnej ceste v jednej dedinke na Záhorí a plietol od rána do večera- roky rokúce.Sem- tam sa zastavili okoloidúci a kúpili košík a on mal korunky na prilepšenie a tak so ho obdivovala.I keď už nežije a ja som s ním prehovorila 2 X-vždy pri pohľade na prútený košík si spomeniem na neho.A je mi ľúto,že som to nestihla.Ja totíž sa naučím,ale musím na vlastné oči vidieť ako pracujú ruky.Ja by som sa to nevedela naučiť z tých návodov - no každý sme iný. Tak to som napísala pomaly celý román.
osika,napísala si to krásne,už na tvojich fotkách vidieť,že miluješ prírodu,aj ja pri pohľade na niečo z prútia si vybavím spomienky na môjho dedka,a vždy to poteší a k pletenie,pletien už len málo,pretože nemám čas,niekedy si to dokonca radšej kúpim,ako by som to mala robiť,pretože si už vážim každú voľnú chviľku,ale niekedy na to prepadne a proste musím
Komentáre
Janinka,tak toto je presne podľa môjho vkusu - nád-her-ný...len mi prosím nepovedz,že si sama plietla ten venček!!!
krásny
...želám krásny Advent, plný lásky a pokoja 
dakujem a venčeky si pletiem sama,už od dectva som s dedkom plietla košíky na zemiaky,presedela som pri ňom hodiny,no a niečo sa na mňa nalepilo
tak to je to po čom som celý život túžila - naučiť sa pliesť košíky z prútia - od niekoho.Raz mi jeden starý cigán sľúbil,že ma naučí,no než som sa tam dostala,on už nebol medzi živými- bolo mi ľúto a tak Ti závidím tíško,že si sa to mala od koho a tak krásne naučiť.Nech sa Ti darí v takej krásnej činnosti
Zbožňujem všetky výrobky z prútia 
alenka nedá mi zareagovať, lebo opisuješ skoro mňa
, ja som prútie milovala a tiež som túžila sa ho naučiť, postretla som papierové pletenie, naučila som sa ho a neskôr ked som už vedela celkom dobre pliesť, mohla som skúsiť to prútené pletenie 
zlatý paplet!!! to ti je taká zaberačka na ruky, prsty a vôbec pre telo, teraz už chápem prečo je viac košikárov ako košikáriek,treba silu v rukách ako majú chlapi 
preto ti radím ak chceš skúsiť pletenie, tak skús paplet, či pedig ...je to dobrý nenáročný začiatok 
a možno sa ti zapáči tak, že prútie už nebude nutné 
venček sa mi páči
, ked budeš mať čas po vianociach neprezradíš nám ako na to...???
jarka,paten prezradím rada
,ale naozaj až ked bude troška viac času,no nieje to nič zložité a jediné podstatné je to,že si prútie máčam vo vlažnej vode,potom len otriem,aby sa moc nesmýkalo a ide to hned ľahšie,je poddajnejšie
Jarka213,ďakujem Ti za komentárik,ale keď sa Ti priznám či uveríš,či nie,to prútie ma tak inak oslovuje,ćítim z neho prírodu i keď obdivujem tie šikovné papierkarky.Ja som veľmi rada vonku,no vieš kopu času by som strávila blúdením za prútim a potom to sa dá robiť aj vonku.Ten starý cigán čo mi sľúbil,že ma to naučí,sedával pred svojim domkom pri hlavnej ceste v jednej dedinke na Záhorí a plietol od rána do večera- roky rokúce.Sem- tam sa zastavili okoloidúci a kúpili košík a on mal korunky na prilepšenie a tak so ho obdivovala.I keď už nežije a ja som s ním prehovorila 2 X-vždy pri pohľade na prútený košík si spomeniem na neho.A je mi ľúto,že som to nestihla.Ja totíž sa naučím,ale musím na vlastné oči vidieť ako pracujú ruky.Ja by som sa to nevedela naučiť z tých návodov - no každý sme iný. Tak to som napísala pomaly celý román.
osika,napísala si to krásne,už na tvojich fotkách vidieť,že miluješ prírodu,aj ja pri pohľade na niečo z prútia si vybavím spomienky na môjho dedka,a vždy to poteší a k pletenie,pletien už len málo,pretože nemám čas,niekedy si to dokonca radšej kúpim,ako by som to mala robiť,pretože si už vážim každú voľnú chviľku,ale niekedy na to prepadne a proste musím